Slovenské národné povstanie na Liptove

Povstanie na Liptove
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 26. august – 6. september 1944 Miesto Ružomberok Výsledok Povstalci prevzali moc v Ružomberku už 27. augusta 1944, dva dni pred vypuknutím povstania, v Liptovskom Mikuláši 28. augusta, no Liptov udržali len do 6. septembra
Protivníci
Ružomberská a mikulášska posádka, neskôr súčasť 1. československej armády na Slovensku Za slobodu Slovankov (partizánska brigáda) 1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku	Menšie jednotky SS Skupina SS Schäfer
Velitelia
Ernst Schäfer	mjr. Miloš Vesel
Sila
Skupina SS Schäfer: 1 SS prápor Hoyer, 13. rota poľného delostrelectva a 3 batérie oddielu Hoffman, 14. protilietadlová rota SS (2cm kanóny Flak), obrnená rota Bachler, ťažká guľometná rota. Spolu okolo 1200 mužov	Priestor Batizovce – Lučivná – Štrba: 4 roty (asi 400 mužov) 2 KPÚV 37mm 2 kanóny nezisteného kalibru Liptovský Mikuláš: okolo 3000 zmobilizovaných vojakov
Straty
niekoľko desiatok mŕtvych povstalcov a civilných obetí	100 – 120 popravených nemeckých vojakov a civilistov v Bielom Potoku 14 – 24 popravených Nemcov v Ľubochni 32 popravených nemeckých civilistov v Nemeckej Ľupči
Historický portál

Slovenské národné povstanie
Ružomberok – Brezno – Liptov – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Kartoffelernte – Obišovce – Telgárt – Priekopa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Prievidza – Piešťany – Svätý Kríž nad Hronom – Beskydy – Mlynky, Vondrišel – Čremošné – Jalná – Vinné – Poľana – Veľký bok

Otvorená povstalecká akcia na Liptove začala 27. augusta 1944 obsadením Ružomberka partizánmi, dva dni pred samotným vypuknutím Slovenského národného povstania. 28. augusta bol obsadený Liptovský Mikuláš a po vyhlásení povstania sa celý Liptov ocitol pod kontrolou povstalcov. Liptovský Mikuláš sa stal sídlom velenia povstaleckej 2. obrannej oblasti.

Nemecká bojová skupina Schäfer začala 3. septembra 1944 z Popradu postup na horný Liptov. Po bojoch pri Svite, Štrbe a pri Červenom Kúte už o tri dni bez boja obsadila Liptovský Mikuláš a 6. septembra Ružomberok. Strata týchto miest bola veľmi zahanbujúca i preto, že Nemci postupovali týmto smerom od Popradu iba slabými silami a povstalci ich napriek tomu nedokázali zastaviť. Za zbabelý postup voči nepriateľovi generál Ján Golian odvolal veliteľa 2. obrannej oblasti Ladislava Bodického a nahradil ho podplukovníkom Jánom Černekom. Povstalecká obrana sa uchytila až pod Ružomberkom, kde líniu opierajúcu sa o výšinu Ostrô bránili povstalci až do októbrovej generálnej ofenzívy nemeckých vojsk. Druhým ohniskom povstaleckej obrany sa stala Malužiná, brániaca v postupe Nemcov cez Čertovicu na Horehronie.

Predohra

Vojenské ústredie poverilo prípravou povstaleckej akcie a miestnej posádky na povstanie v Ružomberku veliteľa posádky mjr. mjr. Miloša Vesela. Naopak veliteľ Divíznej oblasti 2. Ladislav Bodický v Liptovskom Mikuláši zastával funkciu iba od 15. augusta po svojom návrate z Talianska, stál mimo odboja a nemal spojenie s vojenským ústredím. Autoritou pre neho bol minister obrany Čatloš.

Nezávisle na prípravách vojenského ústredia Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia (ÚŠPH) vysadil v noci z 25. na 26. júla 1944 nad Liptovskou Osadou prvú jedenásťčlennú partizánsku organizátorskú skupinu pod velením Piotra Alexejeviča Velička. V august boli v rámci pokračujúcej prvej vlny vysadené zo strany ÚŠPH ďalšie štyri skupiny, 6. augusta zoskočil desant Ladislava Kalinu, 7. augusta výsadok Ernesta Bielika a 8. augusta skupiny Michala Sečanského a Jegorova.

Oporným bodom Kalinovho oddielu Za slobodu Slovanov sa stala Nemecká Ľupča, v osade Železnô bolo zriadené výcvikové stredisko dobrovoľníkov.

Partizánske oddiely sa ako „Spojené oddiely slovenských partizánov“ rozhodli začať s obsadzovaním miest a obcí, pričom prvým vyhliadnutým mestom bol Ružomberok. V letáku „Roduverní Slováci“ vydanom partizánmi boli vojaci vyzývaní k prechodu k partizánom. Partizánske oddiely riadené z ÚŠPH v Kyjeve neboli zapojené do pripravovanej povstaleckej akcie a nepodriaďovali sa domácim odbojovým orgánom.

26. - 27. august 1944

26. augusta vyrazili partizáni do Ružomberka a oslobodili z väznice Krajského súdu politických väzňov.

27. augusta do mesta Ružomberka pricestovalo rýchlikom 80 príslušníkov SS a prišla sem aj rota SS. Prítomnosť SSákov znervóznila mjr. Vesela, ktorý požiadal člena Okresného revolučného národného výboru Jána Švábenského, aby poslal tri nákladné autá do Liptovskej Osady pre partizánov.

Partizáni Sečánskeho oddielu, oddielu Jegorova a Bielika vstúpili do mesta, kde boli delostreleckou posádkou nadšene vítané. Po príchode partizánov vydal veliteľ mesta mjr. Vesel rozkaz na obsadenie mesta. Akciu riadili vojaci a partizáni vypĺňali ich pokyny. Sečánskeho partizáni obsadili najskôr Štefánikove kasárne a potom hlavný cieľ – Mautnerove závody v Rybárpoli. V závode sa partizáni zmocnili skladu munície, skladu potravín, zabrali jeden osobný automobil a tri nákladné autá a mobilizovali robotníkov. Partizáni obsadili železničnú stanicu, zatýkali nemeckých vojakov a zadržali ľudí nemeckej národnosti a miestnych exponentov ľudáckeho režimu. Od 27. septembra bol Ružomberok v povstaleckých rukách.

Povstalecké zločiny v Ružomberku

Pri pacifikácii nemeckej strážnej služby Mautnerových závodov v Rybárpoli, príslušníkov gestapa a nemeckých vojakov nachádzajúcich sa v Ružomberku na krátkom odpočinku alebo cezeň prechádzajúcich bolo zneškodnených 47 vojakov SS, 22 bolo zajatých. 67 členov gestapa bolo pochytaných.

V Ľubochni sa jednotke kpt. Gondu vzdala vo vile Andrej vojenská ostraha tábora nemeckých detí sídliaceho v Ľubochni (deti už boli evakuované) v počte 14 resp. 20 vojakov, vrátane jednej ženy. Následne boli jednotkou kpt. Gondu 28. septembra postrieľaní a viaceré vily v Ľubochni boli povstalcami vyrabované.

28. septembra bolo zároveň partizánmi popravených pri Bielom Potoku 100 – 120 Nemcov zajatých predchádzajúci deň v Ružomberku.

Kráľova Lehota

27. augusta sa v Kráľovej Lehote stretli asi 40 zástupcovia revolučných národných výborov hornoliptovských obcí s partizánmi a vojakmi posádky letiska Mokraď a riešili otázky nastávajúceho boja.

28. august

Na partizánsku základňu v Nemeckej Ľupči prišli zástupcovia revolučného okresného národného výboru v Liptovskom Mikuláši Martin Nahálka a Vladimír Bohmer a dohodli s partizánmi vstup do Mikuláša na večer 28. augusta. Došlo však k neplánovanému incidentu, kedy partizáni prepadli pri Liptovskej Teplej skupinku príslušníkov SS, ktorá sa z mikulášskeho hotelu Kriváň presúvala autami do Ružomberka. Preto sa partizáni rozhodli obsadiť Liptovský Mikuláš už predpoludním 28. augusta. Akcia nebola zladená a vopred dohodnutá s vojakmi a nestretla sa so súhlasom všetkých dôstojníkov miestnej posádky. Slovenský dôstojnik Fratzer dokonca hodil granát na partizánske auto, pričom jeden z partizánov zahynul. Pri zneškodňovaní príslušníkov SS v kaviarni hotela Kriváň bol streľbou zabitý komunista Michala Majerík.

Po príchode partizánov sa predstaviteľ RONV Martin Nahálka stretol s plk. Ladislavom Bodickým, veliteľa Divíznej oblasti 2. Bodický, nezapojený do povstania, nechcel mať spočiatku s partizánmi a národným výborom nič do činenia a armádu nechcel zapájať do udalostí. Stanovisko tlmočil aj na porade s členmi RNV. Ani pplk. Ján Malár (brat gen. Malára) sa neprejavil ako rozhodný konšpiratívny veliteľ miestnej posádky, ako nominant vojenského ústredia. Dôstojníci posádky však prejavovali sympatie k odboju, na porade sa mjr. Jozef Vražda postavil na stranu partizánov a členov RNV. Ladislav Bodický rozhodol, aby vojaci na partizánov nestrieľali.

28. augusta sa po predchádzajúcich rokovaniach s partizánskym oddielom Za slobodu Slovanov k partizánom pridala posádka letiska Mokraď a vydala partizánom zbrane. Pušky partizáni odviezli do Liptovského Hrádku do hotela Gregor, ktorý sa stal dočasným štábom partizánskeho oddielu Za slobodu Slovanov. Sústreďovali sa tam aj dobrovoľníci a Rusi uniknuvší z nemeckého zajatia, ktorí pracovali pod falošnými legitimáciami pri stavbe cesty na Podbanské.

Večer 28. augusta sa v Ružomberku stretli zástupcovia troch revolučných okresných národných výborov a rozhodli sa vo svojich okresoch vyhlásiť povstanie. Bez inštrukcií od Slovenskej národnej rady a ústredného výboru KSS sa riadili inštrukciami z partizánskych štábov.

29. august

Časť partizánov Kalinovho oddielu Za slobodu Slovanov pod velením Voľanského po prechode Mikulášom prišla 29. augusta ráno do Liptovského Hrádku a spojila sa s partizánmi z Horehronia.

Ráno 29. augusta prišli do Liptovského Hrádku a Liptovského Mikuláša z Popradu člen popradského RONV Ján Kotoč a poručík Pejko, ktorí prišli požiadať o pomoc a posilu, nakoľko aj popradský RONV sa rozhodol nečakať na heslo z Banskej Bystrice. Z oddielu Za slobodu Slovanov vyslal komisár oddielu Fiodor Makarov čatu pod velením komisára Jaroslava Šolca a plk. Bodický vyslal čatu vojakov pod velením npor. Schmiedta.

29. augusta popoludní vstúpili do Popradu partizáni a povstaleckí vojaci z Ružomberku a Liptovského Mikuláša, ktorí boli cestou nadšene pozdravovaní v Štrbe, Lučivnej a Svite. Moc v Poprade prevzal Revolučný okresný národný výbor a vysielal rozhlasom mobilizačné výzvy.

30. august - 1. september

Po vyhlásení povstania na Liptove nenastali 30. augusta väčšie zmeny alebo konflikty. V Ružomberku mal revolučný okresný národný výbor dvoch predsedov, Ondreja Voskára za demokratický odboj a Rudolfa Strechaja za KSS. V Liptovskom Mikuláši sa stal predsedom RONV predstaviteľ demokratického odboja učiteľ Miloš Jánoška. Plk. Ladislav Bodický bol veliteľstvom 1. československej armády v Banskej Bystrici potvrdený ako veliteľ 2. obrannej oblasti v Liptovskom Mikuláši, no neprejavoval sa ako rozhodný veliteľ.

V Liptovskom Hrádku 30. augusta pribudol k RONV v Ružomberku a Mikuláši nový RONV „pre horný Liptov“. Predsedom sa stal evanjelický senior Ľudovít Šenšel a bezpečnostným referentom Ľudovít Gerek, komunista.

Ťažiskom udalostí v týchto dňoch sa však stal Spiš, kde sľubne rozvíjajúca povstalecká akcia v Poprade, Levoči a Spišskej Novej Vsi stroskotala na zlyhaní povstania v Kežmarku. Nemecká Skupina armád Severná Ukrajina vyčlenila úderný pluk tankovej armády pod vedením plukovník Schmidta s rozkazom preniknúť od Nowego Sącza cez Kežmarok k Popradu a spacifikovať západnú hranicu operačného územia. 30. a 31. augusta Nemci odrazili povstalecké útoky na Kežmarok a do večera po bojoch obsadili Spišskú Sobotu a Poprad. 1. septembra Nemci pokračovali v útokoch. Časť jednotiek spolu s jednotkami Heimatschutzu útočila na Svit a Batizovce, no v ten deň sa ich postup podarilo v priestore Batizoviec zastaviť. Úderný pluk 1. tankovej armády postupoval na Kvetnicu a Hranovnicu a v ďalších dňoch až na Telgárt.

2. september

Z 18. divízie SS Horst Wessel bola vyčlenená bojová skupina Schäfer, ktorej veliteľom bol vymenovaný Ernst Schäfer, s úlohou presunúť sa do Popradu a obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen útočiacou od Strečna. Pre Nemcov bola v tomto období popri ružomberskom Mautnerovom závode vyrábajúcom delostrelecké lafety dôležitým cieľom železničná trať vedúca severom Slovenska cez Žilinu, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš až do Popradu.

3. september

V noci z 3. na 4. septembra sa skupina SS Schäfer presunula do Popradu.

4. september

Ráno začal hlavný nemecký útok na Svit. Skupina SS Schäfer zdolala aj za pomoci letectva povstaleckú obranu pri Svite a Batizovciach, vnikli do mesta a po pouličnom boji vytlačili povstalcov k Lučivnej a Štrbe. Obrana pri Lučivnej a Štrbe bola prekonaná pomocou delostrelectva. Nemci následne ostreľovali aj obec Štrbu a zapálili paľbou niekoľko domov a stodôl, zahynuli 2 civilisti. Nemci postupovali ďalej na Liptovský Hrádok. Povstalci boli nútení ustupovať západným smerom, pričom sa museli rozdeliť a časť povstalcov sa snažila zahatať cestu smerom na Čertovicu, a tak sa rozprestreli v okolí Kráľovej Lehoty. V bojoch tento deň padlo 12 povstalcov, zabitých bolo aj 6 civilov.

5. september

5. septembra padlo letisko Mokraď a Liptovský Hrádok. Liptovský Svätý Mikuláš obsadila bojová skupina Schäfer tiež 5. septembra. Veliteľstvo 2. obrannej oblasti (VOO-2) sídliace v Liptovskom Mikuláši, reagovalo na príchod Nemcov k Mikulášu „bezhlavo, neorganizovane a panikársky.” Za toto zlyhanie bol zodpovedný v prvom rade veliteľ 2. obrannej oblasti pplk. Bodický, ktorý takmer 3 tisíckam vyzbrojených vojakov vydal rozkaz, aby sa „sa rozutekali, aby sa každý zachránil ako môže, lebo sa Nemci približujú.”.

5. septembra bol Ružomberok bombardovaný jedným nemeckým lietadlom, výsledkom bolo 16 mŕtvych civilistov na železničnej stanici.

Partizánske zločiny v Nemeckej Ľupči

Počas prvých septembrových dní zaisťovali partizáni na Liptove príslušníkov nemeckej menšiny. Zaistení boli prevezení z mikulášskej väznice pred príchodom nemeckých jednotiek do Nemeckej Ľupče, kde bolo 5. septembra na žiadosť tamojšieho miestneho národného výboru 32 Nemcov alebo osôb s nemeckými menami zastrelených partizánmi z oddielu Pobeda (Víťazstvo) z brigády Za slobodu Slovanov. Medzi obeťami boli aj dvaja nemeckí vojaci. Ďalším popravám zabránila správa o blížiacich sa Nemcoch.

6. september

6. septembra obsadila skupina Schäfer Ružomberok prakticky bez boja, čím skončila povstalecká epizóda v prvom povstaleckom meste. Zodpovedným za zlyhanie obrany bol mjr. Vesel.

Dohra

Povstalecká obrana sa uchytila až pod Ružomberkom, kde líniu opierajúcu sa o výšinu Ostrô bránili povstalci pod velením pplk. Jána Černeka až do októbrovej generálnej ofenzívy nemeckých vojsk. Druhým ohniskom povstaleckej obrany sa stala Malužiná, brániaca v postupe Nemcov cez Čertovicu na Horehronie.

Povstalecké armádne velenie 8. septembra 1944 uvalilo na plk. Bodického vyšetrovaciu väzbu a zbavili ho vojenskej hodnosti.

9. septembra bol Ladislav Kalina na základe kritiky sovietskych členov svojho desantu pre neúspech SNP na Liptove vyradený zo štábu brigády Za slobodu Slovanov a velenie brigády prevzal dovtedajší komisár brigády Voľanskij.