Preskočiť na obsah

Ján Golian (generál)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ján Golian
brigádny generál, veliteľ 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku
Ján Golian
Narodenie26. január 1906
Dombóvár, Rakúsko-Uhorsko (dnes Maďarsko)
Úmrtiepravdepodobne 1945
Flossenbürg, Nacistické Nemecko
Národnosťslovenská
Zamestnanievojak
Známy vďakaAktívne pripravoval Slovenské národné povstanie a po jeho vypuknutí bol veliteľom povstaleckej armády.
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ján Golian

Ján Golian (* 26. január 1906, Dombóvár, Uhorsko – † pravdepodobne 1945, Flossenbürg, Nemecko) bol vojak, dôstojník československej armády, neskôr slovenský štábny dôstojník, česko-slovenský brigádny generál, Ako štábny dôstojník slovenskej brannej moci začal spolupracovať s ilegálnymi odbojovými skupinami a v apríli 1944 ako náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici prijal poverenie exilového česko-slovenského prezidenta a stal sa veliteľom príprav ozbrojeného povstania. Po jeho vypuknutí sa stal veliteľom povstaleckej Česko-slovenskej armády na Slovensku. Vo funkcii zotrval do začiatku októbra 1944, keď ho vo funkcii nahradil gen. Rudolfom Viestom. Po ústupe povstania do hôr padol spoločne s gen. Viestom do zajatia nacistami. Pravdepodobne zahynul v koncentračnom tábore Flossenbürg.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a raná kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 26. januára 1906 v obci Dombóvár v dnešnom Maďarsku. Jeho rodičia, rodení Slováci pochádzali zo Šurian (otec Rudolf Golian) a Komjatíc (matka Gizela). Rodina sa však onedlho presťahovala do Poľného Kesova, neskôr do Mojmíroviec a nakoniec do Trnovca nad Váhom[1]. Študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, v roku 1927 získal hodnosť poručík delostrelectva. Neskôr pokračoval v štúdiu na Vojenskej vysokej škole v Prahe. V roku 1937 získal hodnosť kapitán. V Čáslavi sa zoznámil a v Prahe 16. júna 1934 zosobášil s dcérou finančného právnika Jarmilou Peterkovou (1913 – 1995).[2]

V roku 1938 slúžil v 10. divízii v Banskej Bystrici, kde bol poverený štábnymi funkciami. Medzi rokmi 1939 - 1943 pôsobil ako pracovník Veliteľstva 1. divíznej oblasti v Trenčíne a v rade ďalších funkcií. V Trenčíne sa zapojil do ilegálnej odbojovej práce, pomáhal pri ilegálnych prechodoch bývalých príslušníkov Československej armády do zahraničia. Známy pod krycím menom Ley a Gama. V roku 1943 sa stal náčelníkom štábu Rýchlej divízie. Od januára 1944 bol menovaný do funkcie náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, kde okolo seba sústredil vplyvnú skupinu antifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiavajúcich styk s emigrantskou česko-slovenskou vládou v Londýne.[3] Na spojenie s Londýnom skupina využívala 3 vysielačky (Vít, Oto a Leo). V hektickom období pred začiatkom SNP sa mu 8. augusta 1944 po 10-ročnom bezdetnom manželstve narodil syn Ivan.

Prípravy na Slovenské národné povstanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Na požiadanie vojenskej odbojovej skupiny vypracoval plán ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády, ktorý bol začiatkom roku 1944 zaslaný do Londýna. 23. marca 1944 bol Golian dočasne poverený londýnskym Ministerstvom národnej obrany (Sergej Ingr) a E. Benešom vedením antifašistických vojenských akcií na Slovensku. Po viacerých prípravných rokovaniach (často v jeho byte) takéto jednanie schválili aj príslušníci domáceho odboja tzv. ilegálnej SNR 27. apríla 1944. Prijal politický program SNR (takzvanú Vianočnú dohodu) a podmienku výlučnej spolupráce so SNR. 30. apríla 1944 bol po porade predstaviteľov SNR vymenovaný za veliteľa Vojenského ústredia.[3] Jeho zástupcami vo vojenskom ústredí boli plukovníci Ján Imro a Viliam Talský. Ďalšími spolupracovníkmi boli pplk. Mikuláš Ferjenčík, maj. Jozef Marko, mjr. Július Nosko a mjr. Anton Cyprich. Udržiaval styk s domácim občianskym odbojom, úzko spolupracoval s Milanom Polákom, s ktorým konzultoval najmä politické otázky.[4]:12

So štábom Vojenského ústredia vypracoval základný dokument vojenských príprav SNP (takzvaný Vojenský plán SNP). Podľa svojich možností, vyplývajúcich z funkcie v Slovenskej armáde na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici, zabezpečil kádrové a materiálne podmienky na prípravu povstania a boj. Pre nadchádzajúce povstanie zostalo problematickým zapojenie jednotiek na východnom Slovensku. Do vypuknutia bojov nebolo jednoznačne určené, či má byť povstaleckým veliteľom východoslovenských divízií gen. Augustín Malár alebo plk. Viliam Talský. Zabezpečenie rozhodného a jednotného velenia ako aj spolupráce medzi konšpiratívnym velením v Banskej Bystrici a velením východoslovenských divízií nedošlo.[4]:136-147

„Na konci júna 1944 Golian odoslal československému ministerstvu národnej obrany a SNR predložil na schválenie rámcový vojenský plán povstania, predpokladajúci začatie povstania v dvoch variantoch. Prvý z nich počítal s jeho vznikom po dohode s Červenou armádou a druhý, nepriaznivejší, ako s nevyhnutnou reakciou na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie Slovenska," povedal historik Bystrický.[5]

Golian sa v júli 1944 zúčastnil ilegálnej porady politických činiteľov a vojenského velenia pri Čremošnom. Vojenské návrhy spojenia so sovietskymi vojskami mala vyriešiť vojenská a politická delegácia, ktoré tajne odleteli na sovietske územie zo Slovenska. 2. augusta 1944 odletel J. Korecký a Š. Hanus. 5. augusta odleteli K. Šmidke, M. Ferjenčík, M. Lisický. Do vypuknutia povstania sa však žiadnych správ ani príkazov, ako koordinovať svoju činnosť so sovietskymi jednotkami nedočkali.[6]

Vo večerných hodinách 29. augusta 1944 o 20.00 po Čatlošovom prejave vydal Golian rozkaz, ktorým informoval do príprav povstania zapojených dôstojníkov zápoľnej a východoslovenskej armády o ozbrojenom vystúpení slovenských jednotiek proti nemeckým okupačným jednotkám. Heslo znelo: „Začnite s vysťahovaním“. Sám Golian nepredpokladal, že by sa mal po vypuknutí povstania stať jeho veliteľom. Podľa plánu, ktorý sám pripravoval, malo hlavné dejstvo povstania prebehnúť na východnom Slovensku, a hlavnými ozbrojenými zložkami, ktoré ho mali viesť, by boli 2 divízie pod vedením gen. Malára, ktoré mu priamo nepodliehali, práve ich činnosť mala byť v povstaní kľúčová.[7]

Slovenské národné povstanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Od 1. septembra 1944 prvý veliteľ 1. česko-slovenskej armády na Slovensku a povýšený na plukovníka. Už 5. septembra 1944 povýšený na brigádneho generála (hodnosť odpovedajúca jeho dôležitosti). Od toho istého dňa sa stal členom SNR za povstaleckú armádu. Ako hlavný veliteľ československej brannej moci na Slovensku sa počas svojho pôsobenia opieral najmä o armádne ozbrojené zložky a usiloval sa dosiahnuť podriadenie partizánskych jednotiek Veliteľstvu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku alebo ich odchod z frontových oblastí, čo by v tej dobe povstalcom podstatne pomohlo, keďže partizáni v tyle povstalcov neviedli bojovú činnosť, ale často skôr vyvolávali zmätok.

Od 7. októbra 1944 nahradil Goliana vo vedení povstaleckej armády gen. Rudolf Viest. Golian sa stal jeho zástupcom. Počas SNP sa zúčastnil zasadnutí SNR, v období medzi 12. septembrom a 7. októbrom 1944 predsedal operatívno-koordinačného výboru SNR (takzvaná Rada na obranu Slovenska). V tejto funkcii prerokúval a konzultoval otázky spoločného boja s partizánskymi veliteľmi, členmi sovietskej, anglickej a americkej vojenskej misie. Počas príprav i priebehu povstania sa prejavil ako rozhodný antifašista, ktorý ostro vystupoval proti Nemcom a ľudáckemu režimu. Patril k ústredným postavám a organizátorom SNP, bojoval za obnovenie Česko-Slovenska.[3]

V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal spolu s Viestom na Donovaloch posledný operačný rozkaz povstaleckým vojskám, keď nariadili armáde prechod na partizánsky spôsob boja a sami prešli do hôr. Dňa 3. novembra 1944 bol Golian s Viestom v Pohronskom Bukovci zajatý. Dom, v ktorom sa nachádzali, najprv obkľúčili gardisti a nemecké jednotky, čoskoro ich vyzvali aby sa vzdali, pričom oznámili, že v prípade, že budú klásť odpor, trestná jednotka obec vypáli. Generáli sa spolu s ostatnými vojakmi vzdali. Nacisti neskôr vo februári 1945 aj napriek tomu časť obce vypálili. Golian bol vyšetrovaný v Banskej Bystrici a Bratislave, potom transportovaný do Berlína.

Niektorí sa domnievajú, že bol nemeckým súdom odsúdený na trest smrti a v nemeckom koncentračnom tábore Flossenbürg pravdepodobne spoločne s Viestom popravený[3]. Avšak informácie o jeho osude po presune do Flossenbürgu nie sú známe.[8] Golian bol oficiálne vedený ako nezvestný ešte niekoľko rokov po vojne.

Kvôli nejasnostiam ohľadom jeho smrti existujú aj rôzne konšpiračné teórie o tom, že mohol byť po oslobodení tábora zavlečený do ZSSR jednotkami NKVD. Pre takéto tvrdenie neexistujú žiadne dôkazy. Tábor Flossenbürg bol navyše okrem niektorých menších satelitných táborov oslobodený americkými jednotkami.

Vzťah s Turancom

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1940 sa Gollan stal náčelníkom štábu 1. divízie v Trenčíne, zatiaľ čo Jozef Turanec sa v hodnosti plukovníka stal jej veltieľom. Obidvaja muži sa tak dostali do pracovného kontaktu a ich pracovný vzťah sa prehlboval aj neskôr na východnom fronte, kde Golian pôsobil ako náčelník materiálneho oddelenia Rýchlej divízie (RD). Turanec si Golianovo pôsobenie pochvaľoval a po návrate domov sa Golian vyjadril, že ho Turancova pochvala dojala a rád s ním pôjde do Ruska opäť. To sa mu napokon aj splnilo a Golian ako štábny dôstojník RD absolvoval pod velením Turanca letné ťaženie divízie v roku 1942.

Turnec vkladal do Goliana nádeje, pokladal ho za veľmi talentovaného a za svojho nástupcu. Goliana protežoval do vysokých funkcií a proti vôli Nemcov a ministra obrany a hlavného vojenského veliteľa Ferdinanda Čatloša si ho dokonca vybral aj za náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska (VPV). Netušil však, že medzitým Golian prijal od exilového česko-slovenského prezidenta Edvarda Beneša poverenie a stal sa veliteľom príprav ozbrojeného povstania proti vláde a režimu, ktorých reprezentantom bol Turanec.

Golianovi boli Turancove veliteľské kvality a politické zmýšľanie známe. Z jeho pohľadu mali korektný vzťah a aj preto bol Golian v prípade odhalenia príprav povstania najskôr ochotný Turanca zasvätiť do jeho plánov. No v prípade Turancovej zápornej reakcie, bol pripravený Turanca odstrániť. To sa napokon s istou dávkou ohľaduplnosti na začiatku povstania aj stalo. Napriek veľkej dôvere sa Golian obával, že ho Turanec vezme na zodpovednosť a dokáže mu zradu kolosálneho rozsahu.[9]

Rodina

[upraviť | upraviť zdroj]
Pamätná tabuľa v Banskej Bystrici. Vpravo reliéf J. Goliana.

Ján Golian sa so svojou budúcou manželkou Jarmilou zoznámil v roku 1934 na študentskej zábave a po krátkej známosti sa zosobášili. Dňa 9. augusta 1944 sa im po desiatich rokoch narodilo veľmi žiadané dieťa - syn, ktorý dostal meno Ivan. Po vypuknutí povstania boli Golianova manželka a jeho syn spoločne s ďalšími rodinnými príslušníkmi 13. októbra 1944 evakuovaní letecky do Moskvy.[10]

Po vojne sa vrátili do Banskej Bystrice, kde však našli len zdemolovaný a vykradnutý byt. V januári 1951 bola Jarmila Golianová odsúdená za organizáciu špionážnej bunky (zrejme na základe zaistenia súkromného listu, v ktorom popisovala situáciu v krajine manželovmu priateľovi žijúcemu v emigrácii). Golianovho syna Ivana nakoniec vychovávala rodina brata manželky Jarmily. Po skončení štúdia žil a pracoval v Prahe ako technik laboratórnych prístrojov[11]. Po vojne sa švagriná a neter Jána Goliana vrátili do Trnovca nad Váhom.

Vyznamenania

[upraviť | upraviť zdroj]

In memoriam vyznamenaný Radom SNP I. triedy (1945), Československým vojnovým krížom 1939 (1945), Radom republiky (1969) a viacerými medailami. V roku 1995 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Ján Golian vo filme

[upraviť | upraviť zdroj]

Povstalecká história (1984 - réžia Andrej Lettrich). Osemdielna história Slovenského národného povstania. Jána Goliana hrá český herec Radoslav Brzobohatý.

Vojaci slobody (1976 - réžia Jurij Ozerov). Niekoľkodielna filmová séria o oslobodzovaní strednej a južnej Európy. V častich venovaných Slovensku hrá Jána Goliana český herec Zdeněk Řehoř.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Stanislav, J., Dobríková, M., 1990, Povstaleckí generáli. Ján Golian, Rudolf Viest, Július Nosko. Múzeum SNP, Martin, 1990, 31 s.
  2. ↑ Český spolok Bratislava (ČSB) občianske združenie Letokruhy
  3. ↑ a b c d Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 137-138
  4. ↑ a b JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend : dvadsať kapitol o príprave a začiatku Slovenského národného povstania. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1990. 355 s. ISBN 80-215-0077-8.
  5. ↑ TERAZ.SK. Od podpisu Vianočnej dohody uplynie 80 rokov [online]. TERAZ.sk, 2023-12-25, [cit. 2024-05-10]. Dostupné online.
  6. ↑ Mičev, S. a kolektív, 2010, Slovenské národné povstanie 1944. Múzeum Slovenského národného povstania, Banská Bystrica
  7. ↑ Nosko, J.: Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava, NVK International, spol. s.r.o. 1994, 233 s.
  8. ↑ Jablonický, J., 2004, Samizdat o odboji. Štúdie a články. 1. Kalligram, Bratislava, 528 s.
  9. ↑ P. JAŠEK, B. KINČOK, M. LACKO. Slovenskí generáli 1939-1945. 1. vyd. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. Kapitola Jozef Turanec - Najslávnejší veliteľ Rýchlej divízie, s. 215-303.
  10. ↑ GETTING, Peter. Syn povstaleckého generála zomrel zabudnutý. Denník SME (Bratislava: Petit Press a. s.), 2019-08-28, roč. 23, s. VI - prílohy. ISSN 1335-4418.
  11. ↑ Takáč, L., Očami a srdcom pani Jarmily. in Bachnár, A. a kol., Kalendár odbojárov 1992. Ústredný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, Bratislava, 1992, s. 35-41

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ján_Golian_(generál)&oldid=7952536“