Preskočiť na obsah

Fašizmus

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Symbol fašistickej strany Benita Mussoliniho Partito Nazionale Fascista: zväzok prútov a sekera.

Fašizmus je pôvodne (a u niektorých autorov dodnes) označenie len diktátorskej formy vlády a príslušnej ideológie v Taliansku v rokoch 1922-1943 pod vedením B. Mussoliniho. Neskôr bol u mnohých autorov význam pojmu fašizmus rozšírený aj na iné podobné (vždy pravicové autoritárske či totalitné) formy vlády a príslušné ideológie - konkrétne niektorí autori do pojmu fašizmus zahŕňajú aj nacizmus v Nemecku (pod vedením A. Hitlera)[1] a ďalší aj podobné pravicové formy vlády a ideológie inde vo svete (najmä v Európe), napr. bývalé režimy v Rakúsku, Portugalsku, Španielsku, Maďarsku, Chorvátsku či Japonsku v istých fázach 20. storočia; často sa do fašizmu zaraďuje aj neofašizmus. So spomínaným rozšírením pojmu na viacero štátov začala byť sporná všeobecná definícia fašizmu, pretože rôzni autori nachádzajú v uvedených režimoch iné základné spoločné charakteristiky. Najčastejšie sa však v definíciách uvádzajú nasledujúce charakteristiky fašistickej ideológie: radikálny nacionalizmus, antiliberalizmus, radikálna pravicovosť (resp. antimarxizmus), Pozitívny kresťanský fašismus organizácia štátu na vodcovskom princípe a prípadne aj snaha o dosiahnutie národného znovuzrodenia v údajne upadajúcej spoločnosti.[2][3][4][5][6][7]

V najširšom ponímaní, skôr v bežnej než odbornej komunikácii, je fašizmus označenie akýchkoľvek autoritárskych pravicových názorov či režimov alebo ide jednoducho o urážku.[5][8]:705

Stúpenec fašizmu alebo člen fašistickej strany sa volá fašista[9]. Podobne ako výraz fašizmus, aj toto slovo sa niekedy používa ako urážka (nadávka).

Etymológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo fašizmus pochádza z talianskeho slova fascismo (=fašizmus), ktoré pochádza talianskeho slova fascio (=zväzok, otep; zväz, združenie). Slovo fascio pochádza z latinského slova fascis (=zväzok; balík), množné číslo: fasces. Názov nadväzoval na talianske fasci dei lavoratori (=združenia pracujúcich), čo bol od konca 19. storočia názov rôznych sociálnych hnutí.[10]

Prvá fašistická organizácia bola Mussoliniho Fasci d'Italiani di Combattimento – Bojové zväzky Talianov.[chýba zdroj]

Latinské fasces pôvodne označovalo prúty zviazané červenou páskou s vyčnievajúcou sekerou (pozri fasces). Tento znak nosili osobní strážcovia pred konzulmi Rímskej ríše ako znak svojej autority a moci.[chýba zdroj]

Vznik a príčiny šírenia fašizmu

[upraviť | upraviť zdroj]

Fašistická ideológia je následkom 1. svetovej vojny, prevzala však myšlienky mnohých politických filozofov a teoretikov.

Jedným zo zdrojov bol Aristotelov a Hegelov organicizmus, nadraďujúci záujmy celku nad záujmami jednotlivca. Významnú úlohu zohrala aj Nietzscheho predstava o nadčloveku, vôli k moci a dvojakej morálke, ako aj teória elít Vilfreda Pareta, objasňujúca uplatnenie vodcovského princípu.

Ako teoretici fašizmu sa prejavili predovšetkým Benito Mussolini, Giovani Gentile a Mario Palmieri, ktorý vo svojej Filozofii fašizmu označuje za základné princípy fašizmu jednotu, autoritu a povinnosť.

Za príčinu víťazstva fašizmu v európskych krajinách je možné považovať nestabilitu a nejednotnosť miestnych (väčšinou koaličných) vlád, pretrvávajúcu ekonomickú a politickú krízu, nedôveru verejnosti k demokratickým princípom, nakoniec tiež boľševickú revolúciu v Rusku a obavy vyšších a stredných vrstiev z rozšírenia revolúcie do ďalších krajín a s tým súvisiaci rast moci komunistických hnutí.

Definícia fašizmu

[upraviť | upraviť zdroj]

Snaha o definovanie fašizmu patrí medzi najpertraktovanejšie témy 20. storočia a dodnes neexistuje medzi historikmi či inými vedcami všeobecná zhoda.[8]:716 Termín fašizmus sa používa v rôznych významoch od najužšieho, zahrňujúceho len taliansky variant Benita Mussoliniho, až po najširšie významy, pri ktorých funguje slovo fašista ako urážka. To často viedlo bádateľov k otázke, či je vôbec používanie tohto pojmu užitočné.[8]

Rôznych definícií fašizmus je v literatúre obrovské množstvo, nasleduje veľmi malý a nereprezentatívny výber z nich:

Marxistická definícia fašizmu, prijatá na zjazde Kominterny v roku 1935: „Fašizmus je otvorená teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších prvkov finančného kapitálu“[11].

V 90. rokoch 20. storočia niektorí (anglickojazyční) autori začali definovať fašizmus ako ideológiu, ktorá spája revolučnú, aktivistickú politiku s mýtom záchrany a obnovy rasy či národa. Napríklad definícia fašizmu historika a politológa Rogera Griffina z Oxford Brookes University znie nasledovne:

„Fašizmus je druh modernej politiky, ktorý sa usiluje o totálnu revolúciu politickej a sociálnej kultúry konkrétneho národného alebo etnického spoločenstva. Hoci je extrémne rôznorodý pokiaľ ide o konkrétnu ideológiu jeho mnohých permutácií, jeho sociálnu podporu, formu organizácie, ktorú prijme ako antisystémové hnutie, a typ politického systému, režimu alebo domova, ktorý chce vytvoriť, generický fašizmus čerpá svoju vnútornú súdržnosť a citovú hnaciu silu z hlavného mýtu, že po období vnímanej dekadencie a degenerácie bude bezprostredne alebo nakoniec nasledovať obdobie znovuzrodenia a omladenia v postliberálnom novom poriadku."[6]:24

Podobne podľa definície amerického historika Stanleyho Paynea je fašizmus:

„forma revolučného ultranacionalizmu snažiaca sa o národné znovuzrodenie, ktorá je založená na primárne vitalistickej filozofii, je budovaná na extrémnom elitárstve, masovej mobilizácii a Führerprinzip-e, pozitívne hodnotí násilie ako cieľ i prostriedok a má tendenciu robiť vojnu a/alebo vojenské cnosti normou.“[12]:14

Robert Paxton charakterizuje fašizmus ako:

"spôsob politického konania vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, o národnej potupe, o tom, že sa národ stal obeťou, a kompenzačným kultom zjednotenia, sily a čistoty, v ktorých masová politická strana zložená z militantných nacionalistov nie príliš ochotne, avšak výkonne spolupracujúcimi s tradičnými elitami, opúšťa demokratické slobody pomocou násilia a bez akýchkoľvek etických alebo zákonných obmedzení usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu."[13]

Príklady slovníkových definícií:

  • Krátky slovník slovenského jazyka z roku 2020 (a 2003) uvádza túto definíciu fašizmu: polit[ický] režim založený na diktatúre, potlačovaní občianskych slobôd, na útočnom nacionalizme; ideológia tohto režimu hlásajúca rasizmus, násilie ap.[14]
  • Slovník cudzích slov z roku 2000 uvádza takúto definíciu fašizmu: 1. smer pravicovo, konzervatívne a nacionalisticky orientovaného hnutia, politických strán (najmä v Nemecku za vedenia A. Hitlera a v Taliansku B. Mussoliniho) a metódami totalitarizmu, diktatúry a násilia. 2. ideológia tohto smeru obhajujúca rasizmus, šovinizmus, násilie.[15]

Fašistické hnutie v Taliansku

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým politikom, ktorému sa podarilo aplikovať fašizmus v štátnej praxi, bol Benito Mussolini (1883 – 1945). V roku 1919 založil organizáciu Fasci d'Italiani di Combattimento (Bojové zväzky Talianov), roku 1921 sa organizácia zmenila na fašistickú stranu nazvanú Partito Nazionale Fascista (Fašistická národná strana). Mussolini uchopil moc v Taliansku 28. októbra 1922 pri takzvanom Pochode na Rím a taliansky kráľ Viktor Emanuel III. ho vymenoval za ministerského predsedu.

Benito Mussolini a Adolf Hitler počas vojenskej prehliadky v obsadenej Juhoslávii

Obdobie do roku 1926 je označované ako obdobie zákonnej diktatúry. V prvej Mussoliniho vláde dokonca prevažovali nefašistickí ministri. Počas tohto obdobia, konkrétne 10. júna 1924, bol zavraždený socialistický poslanec Giacomo Matteotti, ostrý kritik fašistického hnutia a Mussoliniho osoby zvlášť. Mussolini vraždu odsúhlasil. Proti tomuto legálnemu zločinu sa zdvihla vlna odporu. Časť poslancov dokonca odmietala zasadať, navyše niektorí fašisti opustili stranu. Benito Mussolini 3. januára 1925 priznal zodpovednosť za vraždu a roku 1926 vyhlásil fašistickú diktatúru s vládou jednej strany.

Fašizmus rýchlo vyústil do agresívnej zahraničnej politiky talianskeho štátu a vedenia dobyvačných vojen. V roku 1936 Taliansko napadlo a dobylo Abesíniu (súčasná Etiópia). Pred začiatkom druhej svetovej vojny sa Taliansko stalo spojencom nacistického Nemecka. Do vojny oficiálne vstúpilo 10. júna 1939 a už v apríli uskutočnilo ďalšiu agresiu, a to napadnutie Albánska.

Taliansky fašistický režim padol 25. júla 1943. Mussolini bol odvolaný a uväznený. Nový taliansky premiér Pietro Badoglio sa rozhodol so spojencami spolupracovať. 3. septembra 1943 podpísal kapituláciu, ktorá bola zverejnená 8. septembra 1943. Mussoliniho 12. septembra 1943 oslobodili nemeckí výsadkári a ten na nemeckými vojskami okupovanom území zriadil bábkovú Taliansku sociálnu republiku (tzv. Republika Salo). Mussolini a jeho milenka boli popravení na úteku 28. apríla 1945.

Ďalšie fašistické režimy

[upraviť | upraviť zdroj]

Typické fašistické režimy boli Mussoliniho Taliansko (1922-1945) a Hitlerove Nemecko (1933-1945). Fašistické režimy vzniknuté prevažne v dôsledku (aspoň čiastočnej) okupácie Nemeckom počas 2. svetovej vojny boli predovšetkým ustašovské Chorvátsko (1941-1945) a szálasiovské Maďarsko (1944-1945), ale podľa mnohých autorov aj napr. Bulharsko, Francúzsko, Nórsko a Slovensko. Často sa za fašistické považuje aj frankistické Španielsko (1939-1975), Salazarom založený „Estado Nuovo“ v Portugalsku (1933-1974) a Japonsko (1928-1945). Čiastočne či úplne fašistické režimy boli aj horthyovské Maďarsko (1920-1944), Dolfußove a Schuschniggove Rakúsko (1933-1938; tzv. austrofašizmus), Metaxasove Grécko (1936-1941), Pilsudkého Poľsko (1926-1939), Rumunsko (1937-1944) a pobaltské štáty.[2][16][4][12]:15

V ďalších európskych krajinách existovali malé a nevýznamné fašistické organizácie, ktoré sa nikdy nedostali k moci. Boli to napríklad Britská únia fašistov Oswalda Mosleyho v Spojenom kráľovstve, španielska Falanga (1933-1937), belgické hnutie Rexistov, Faisceau a ďalšie hnutia vo Francúzsku, či Národní obec fašistická generála Gajdu v Česko-Slovensku.[chýba zdroj]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ GALKIN, A.A.. Fašizm / Фашизм In: Boľšaja sovietskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2024-06-14]. Dostupné online. (rušitna)
  2. ↑ a b fašizmus. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 329.
  3. ↑ fašizmus. In: Malá slovenská encyklopédia. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Goldpress Publishers, 1993. 822 s. ISBN 80-85584-12-3. S. 197.
  4. ↑ a b Alexander Häusler/Michael Fehrenschild. Faschismus in Geschichte und Gegenwart ein vergleichender Überblick zur Tauglichkeit eines umstrittenen Begriffs. 2020 [1]
  5. ↑ a b fascism; fascist. In: The Oxford English Dictionary Second Edition on CD-ROM Version 4.0. ISBN 978-0-19-956383-8.
  6. ↑ a b GRIFFIN, Roger. The Primacy of Culture: The Current Growth (Or Manufacture) of Consensus within Fascist Studies. Journal of Contemporary History, 2002, roč. 37, čís. I, s. 21 – 43. ISSN 0022-0094. DOI: 10.1177/00220094020370010701.
  7. ↑ fašizmus. In: ŽALOUDEK, Karel. Encyklopedie politiky. 1. vyd. Praha : Libri, 1996. 511 s. ISBN 80-85983-11-7. S. 115.
  8. ↑ a b c DRÁBIK, Jakub. K problematike definície pojmu fašizmus, „nového konsenzu“ a vývoja v bádaní o fašizme. Historický časopis, 2014, roč. 62, čís. 4, s. 695 – 718. ISSN 0018-2575.
  9. ↑ fašista. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. rev. a dopl. vyd. Veľký Šariš : SAMO-AAMM, 2000. 1328 s. ISBN 80-967524-6-4. S. 368.
  10. ↑ fašizmus. In: KRÁLIK, Ľubor. Stručný etymologický slovník slovenčiny. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7. S. 159.
  11. ↑ DIMITROFF, Georgi. Gegen Faschismus und Krieg : Ausgewähle Reden und Schriften. Ed. Rolf Richter. 1. Aufl. : Leipzig, 1982. 263 s. S. 50.
  12. ↑ a b PAYNE, Stanley G. A History of Fascism, 1914 – 1945. Madison, Wis. : University of Wisconsin Press, 1995. 613 s. ISBN 0-299-14874-2.
  13. ↑ PAXTON, Robert O. Anatomie fašismu. Preklad Martin Machovec, Vanda Pokorná. Vyd. 1. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2007. 382 s. ISBN 978-80-7106-811-2. S. 249 – 250.
  14. ↑ fašizmus. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 5. dopl. a uprav. vyd. Martin : Matica slovenská, 2020. 960 s. ISBN 978-80-8128-261-4. S. 168.
  15. ↑ ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. rev. a dopl. vyd. Veľký Šariš : SAMO-AAMM, 2000. 1328 s. ISBN 80-967524-6-4. S. 368.
  16. ↑ fašizmus. In: Pyramída

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • DRÁBIK, Jakub. K problematike definície pojmu fašizmus, „nového konsenzu“ a vývoja v bádaní o fašizme. In. Historický časopis, 4/2014, s. 695-718. Dostupné online [PDF]
  • GRIFFIN, Roger. The Nature of Fascism. London: Routledge, 1991.
  • NOLTE, Ernst. Fašismus ve své epoše. Praha: Argo, 1998.
  • PAYNE, Stanley. G.. A History of Fascism, 1914-1945. London: Routledge, 1995.
  • PAXTON, Robert O. Anatomie fašismu. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2004.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Fašizmus&oldid=7870357“